"Wanna objatí, babi?" Gideon, mojej 9-ročný prebieha v a žiada svoju matku predtým, než som sa dokonca prešiel predné dvere Alzheimerova dome, kde teraz žije. Nezáleží na tom, či má polievkové škvrny na košeli, vlasy sa zlúčia do jednej strane hlavy, ona sedí pri stole s ďalšími šiestimi ľuďmi na invalidnom vozíku alebo stola sama hrá s ňou obrúskom. Akonáhle sa môj syn ju nájde, hádže rukami dokorán, sa tiahne ústa, aby najširšie úsmev mu môže robiť a dostane jeho telo v pozícii pre-objatí. Mojej matky 84-ročný rozžiari oči.

"Áno! Áno, prosím! "Hovorí.

Potom sa oprie celé svoje telo do nej otočil hlavu doľava, aby mohol stlačiť svoju malú hruď proti jej. Popadne jeho krk so svojimi dlhými, kostnatými prstami a visí na ňom. Je to neuveriteľne čistý vyjadrenie lásky a moc za 9-ročný vziať. Zvyčajne sa rozbehne ako prvý.

"OK, babička, budem hneď späť!"

On utečie, nech už sa pozerať karikatúry s niektorými ďalšími obyvateľmi alebo lasička s sendvič zmrzliny z jedného z kuchynského personálu. On je neuveriteľne pohodlná na tomto mieste.

Nie som si istý, ako sa to stalo, tento OK-stva s ľuďmi, ktorých mysle a tela sú v tak zlom stave. Trávim každé popoludnie so svojimi dvoma deťmi od 3 hodín pred spaním. Viem, že nie sme svätí. Tiež viem, že ich babička choroba nebola nikdy zahalená tajomstvom. Sme ju pravidelne navštevovať. Majú ma počul hovoriť o tom s manželom, rovnako ako priatelia v podobných situáciách. Keď sme všetci spolu, vždy som check in s mojimi deťmi. "Si v poriadku? Je to moc? "Pýtam sa. Aj jasne povedať, že chápem, ak sú zbláznil a chcel odísť. Určite tam boli chvíle, kedy som sa cítil týmto spôsobom. Ale ja som tiež pozor, aby projekt svoje reakcie na ne. Nerobí sa to stalo trápne mi jasné, vlani sa svojím starším synom.

Gabriel a ja sme strávili tri mesiace v nedeľu dobrovoľníctva u Silverado, domov, kde je mamička teraz žije. Našou motiváciou bolo dvojaké. Bol pripravuje na bar micva a verejné služby bol jedným z požiadaviek. Chceli sme tiež, aby lepšie pochopiť priebeh Alzheimerovej choroby. Mali sme základné znalosti o tom, ako sa choroba napáda pamäť, ale ani jeden z nás boli vystavení, ako to tiež odbúrava telesné funkcie, ktoré, aj pre mňa, dospelá žena, je desivé vidieť.

Po našej prvej smene, Mal som obavy, že bude mať nočné mory. Videli sme ľudí v každej fáze ochorenia: ochabnutú bradou v invalidných vozíkov, horných a dolných končatín v bok, niekoľko z nich kričí sprosté slová a biť ich opatrovníkov. Ako matka bojí môj syn by mohol byť príliš mladý na to, vidieť to všetko a dcéra ženou v čele v tomto smere, to je určite všetko, čo som videl. Gabriel videl to všetko rovnako, ale to nemalo stáť v ceste jeho zvedavosť.

Prvý deň tam sme stretli muža menom Izrael. Mal tvár Groucho Marx a nosil jeho nohavíc vytiahol veľmi vysoká. Okamžite chcel s nami hovoriť.

"Povedz mi, kto si," vyštekol na svojho syna.

"Gabriel," odpovedal a posadil sa vedľa neho. "Kto si?"

"Som Izrael."

"Dobrý deň, Izrael," povedal s úsmevom, pripravení na ďalšiu otázku.

Izrael nebol mladý, možno 80 alebo tak, ale jeho tvár nevyzeral ako človek, ktorý sa urobil s životom doteraz. Díval sa na nás.

"Odkiaľ ste, Izraela?" Spýtal som sa a dúfal, že udržať konverzáciu.

"Čína," povedal.

"Čína, wow. Bol si tu dlho?"

"Jedného dňa," odpovedal.

Gabriel sa na mňa usmial a potom sa na neho.

"Páči sa ti tu páči?" Gabriel sa ho spýtal.

"Nie!"

Gabriel prenajal malý reflexívne smiech, ktoré bolo prijaté na jeho priamočiarosť.

(Sidebar:?. Ak hľadáte pre strieborné obloženie v vyčíňanie Alzheimerovou chorobou - a kto nie - to je jedna Nie je veľa úprav emócií, ktoré, keď to nie je slepý zlosť, môže byť roztomilý a dokonca osviežujúci.)

V najbližších niekoľkých týždňoch, keď Gabriel a ja šiel do Silverado, mal by okamžite hľadať Izraeli. Keby spal, Gabriel by sa nájsť niekoho iného, ​​kto hovoriť. Raz som vyšiel z kúpeľne a našiel Gabriela stál pri vchodových dverí sa drží za ruky s krehkou ženou s výrazným hlavou polovice šedej a pol hnedé vlasy.

"Mami," Gabriel zareval, "Idem vziať Evelyn na prechádzku s jedným z asistentov. Vrátime sa. "Keď sa vrátili, už som sa zmienil niečo o vlasoch, a ako to bolo trochu smutné.

"Prečo?" Odpovedal Gabriel, "Bola veľmi šťastná vonku. Rada chodí. "

Nevidel ju po vlasoch a jej rozstrapatené rúcho rovnako ako ja. Nevidel kedysi aktívnu ženu vyzliekol jej nezávislosti. A nevidí jeho babička týmto spôsobom, a to buď. Je to určite vedomý, že už nie je babička, ktorí prešli cez davy na námestí Times Square, aby si mohol kúpiť Ms v obchode M & M. Ale tiež vidí ženu, ktorá môže ešte smiať vtipu a dáva mu pocit, že väčšinu špeciálnych dieťa na svete. To platí pre oba moje chlapca. Milujem to nielen pre nich, ale aj sebecky pre mňa. Keď som schopný ju vidieť ich očami, nezaťaženej dlhú a komplikovanú históriu, som schopný ju užívať práve teraz, v tejto chvíli, ktorá ako každý svojpomoci guru alebo člena rodiny niekoho s Alzheimerovou chorobou povie vy, je všetko, čo naozaj majú.